Okom profíka – Interview s Karolom Srncom

V predposledný júlový pondelok sa v Kultúrnom centre v Bratislave uskutočnila zaujímavá akcia pre fotografov s názvom „Noc fotografov“. Podarilo sa mi tam odchytiť Karola Srnca, šéfredaktora najčítanejšieho slovenského portálu www.ephoto.sk venovanej foteniu, ktorý celú akciu odštartoval.

Karol, kedy si sa prvýkrát dostal do kontaktu s fotením?

Ja som sa k foteniu dostal trošičku inak. Veľa som kreslil a maľoval a chcel som byť dizajnérom. Foťák som bral ako nástroj na zapisovanie okamihov z miest, kde som sa nachádzal, ako napríklad dovolenka atď.. Musím sa priznať, že úplne prvý foťák som si kúpil preto, aby som si z televízie odfotil „Knight Rider-a“ To bol ten prvý moment. 

Aké boli tvoje začiatky s fotoaparátmi a fotením celkovo?

Z vtedajšieho výberu cca 6 fotoaparátov som si kúpil kompakt Lomo. Neskôr som si kúpil kompakt s motorom v bývalom Priore – no a to bol strašný šrot! Až po dovolenke s týmto fotoaparátom som zistil, že kvalita fotiek bola príšerná. Ďalej prišla na rad Praktika. Vtedy som ešte nosil okuliare, tak mi ale vadilo manuálne zaostrovanie. 

Ktorý bol tvoj prvý modernejší fotoaparát, ktorý by sa dal porovnať s dnešnými zrkadlovkami? 

Ako prvý som si kúpil autofokusový fotoaparát – zrkadlovku moderného typu Canon EOS 100 – podobný dnešným zrkadlovkám. Bola na film. Dal som za ňu 16 tisíc slovenských korún v bazáre. Len na porovnanie, plat som mal vtedy 3000 SK. Postupne ma to chytilo a začal som spolupracovať s firmou Prolaika, čo je najväčší špecializovaný „fotoobchod“ na Slovensku, kde som im robil aj grafiku, a na základe toho som odišiel z novín.

Veľmi by ma zaujímalo, ako si sa dostal z „foto – predajne“ na kreslo šéfredaktora ephoto.sk. 

Po nejakom čase som začal písať články o fotografickej tématike, o vybavení a príslušenstve, aby to ľudí motivovalo nakupovať. Videl som, že to funguje. A to si všimol aj vtedajší šéfredaktor ephoto.sk a oslovil ma, či by som pre nich nezačal externe písať články. Takto to začalo a dnes som šéfredaktor.

Je pravdou, že na Slovensku je strašne málo ľudí, ktorí majú moje skúsenosti. Mám skúsenosti s analógom, s digitálom, so skenovaním, so spracovaním fotografií, robil som v obchode, videl som, čo je nové a použité, spätné reakcie od zákazníkov, servis atď.. K toľkým informáciám má prístup málokto a ten, kto ho má, o týchto veciach nepíše a tým pádom sa to ani nedostane k ľuďom. 

Neštudoval si fotografiu, ale napriek tomu máš neskutočné množstvo znalostí nielen z praxe, ale aj teórie. Ako je to možné?

Ja som bol knihomol. Aj stále som.

Ja som bol knihomol. Aj stále som. Prečítam niekoľko kníh za mesiac. Na základnej škole som si čítal ešte aj pri zaväzovaní šnúrok, na záchode, vo vani, pri jedle… Kamarát mi daroval štós časopisov „Československá fotografia“ a tým, že ja som čítal všetko, som sa dostal k veľkému množstvu informácii o fotení. V čase, keď som prečítal všetky tie časopisy som ešte nefotil a keď som si kúpil prvý fotoaparát, ovládal som celú teóriu fotografovania. Toto som využil neskôr, keď som začal fotoaparáty predávať. Čiže sa o mne dá povedať, že som samouk.  

Napriek všetkým odborným znalostiam, ktoré nosíš v hlave, mám pocit, že tvojim článkom o fotení porozumie naozaj každý.

Články sa snažím robiť „blbovzdorné“.

Články sa snažím robiť „blbovzdorné“. Také, aby tomu ľudia rozumeli. Nepíšem len o teórii. Zahŕňam do nich všetko praktické, čo si sám odskúšam. Všetkým si najskôr sám prejdem.

Viackrát sa mi stalo, že mi „profifotografi“ odmietli poradiť, ako sa môžem vo fotení zlepšiť. Čo si o tom myslíš? Stretol si sa s týmto javom? 

Dnes existuje strašne veľa fotografov, ktorí sa odmietajú podeliť o svoje know-how s ostatnými. Pritom to nemá žiaden vplyv na profesionalitu, to nie je o tom fotení. Je to o zháňaní biznisu. Povedal by som, že 5 percent je to „foteníčko“ a 95 percent je to biznis okolo toho. Takže celé je to o tom. Mňa to ale nebaví. 

Dostávaš niekedy ponuky na fotenie, či venuješ sa len písaniu? 

Mohol by som sa živiť ako svadobný fotograf. Ale v tom momente ma to prestáva baviť. Zákazky odmietam. Výnimky robím iba pre dobrých priateľov. Všetkých záujemcov posúvam ďalej mojim známym fotografom. Keď vidím, koľko energie do toho svadobní fotografi dávajú – mne by sa to nechcelo. Lebo by ma to nebavilo. A to je to, čo si chcem zachovať, aby ma fotka stále bavila. Aby to pre mňa nebolo, že MUSÍM. Veľa energie viem dať do fotenia, ktoré ma baví, akonáhle ma to nebaví, tak dávam ruky preč. Svadobná fotografia ma jednoducho nebaví. 

Aký je rozdiel medzi „profifotografom“ a amatérom?

Profík proste musí ísť na istotu.

Profesionálni fotografi pristupujú k foteniu inak. Oni nemusia fotografiu odfotiť lepšie, oni musia jednoducho uspokojiť klienta. Oni musia zaručiť, že tá fotka bude OK. A preto majú častokrát aj iné postupy. Inak k tomu pristupujú než amatér. Amatér môže viac používať inštinkt, experimentovať. Profík proste musí ísť na istotu. Ide podľa overeného receptu.

A čo sa týka značiek fotoaparátov s akými fotíš najradšej? 

Je mi jedno, akú značku držím v ruke. Osobne je pre mňa dôležitý zážitok z fotenia. Fotil som cez Praktiku, dlho som bol na Minoltách, lebo sa mi páčil výhodný pomer výkon/cena. Dávali do toho za rovnaké peniaze vždy viac než Nikon a Canon. Potom, keď začala digitalizácia, mi vyhovoval Nikon. Preto som bol aj dlhé roky považovaný za Nikoňáka „number one“.

Tvoje články číta mnoho ľudí. Riadia sa informáciami, ktoré uverejňuješ?

Je pravda, že ovplyvňujem veľa ľudí. V obchodoch sa mi stáva, že keď tam prídem hneď ma informujú, že ten článok, čo som napísal o filtroch, spôsobil to, že sa im všetky rýchlo vypredali. Takže z vlastných skúseností viem, že to má vplyv. Keď som bol silný Nikoňák, tak som veľa ľudí presvedčoval, nech fotia s ním. V podstate mne je jedno, čo je na tom foťáku napísané. Hovorievam, že keď začne dobré foťáky vyrábať Calex Zlaté Moravce, tak budem fotiť s tým a budem spokojný. 

Ktorý fotoaparát ti vyhovuje najviac v súčasnosti?

Dnes mi vyhovuje Olympus, ale mám aj Nikon, ale tým, že testujem aj rôzne iné fotoaparáty, tak pracujem každú chvíľu s niečim iným. Canon, Nikon, Olympus, Fuji, Panasonic a pokiaľ je to dobrý foťák, tak si s ním zafotím výborne. Nepotrebujem nutne to najlepšie, čo existuje.

To bolo v minulosti, kedy som sa nechal strhnúť spolu s ostatnými na „full frame“  a „jedno štvorkové sklá“ – to všetko som mal, aby som potom pochopil, že nepotrebujem to najlepšie, ale že potrebujem nejaký štandard, aby ma foťák nebrzdil a aby ma to bavilo. 

Trebárs Olympus, ak to zoberieme teoreticky, tak ten snímač je o dosť menší a keď tam dáme ISO 6400, tak je jasné, že to bude šumieť viac ako môj Nikon Z7. To je teória. Ale v praxi ma omnoho viac baví a častokrát s ním mám lepšie fotky, než z toho „full frame-u“ . Lebo ten foťák má aj iné vlastnosti optiky, aj stabilizácia je úžasná. Ja ho udržím v ruke tri sekundy. Takže môžem robiť nočné zábery v meste z ruky na ISO 200. Toto sa s Nikonom nedá. 

To som nevedela, že je možné. Som zvyknutá všade vláčiť statív. 

Keď má človek Olympus, ten vrcholný model, tak áno. Teraz som napríklad fotil mesiac z ruky. Pred pár rokmi, keby mi niekto povedal toto, tak by som sa mu vysmial. Takže ten malý snímač umožnil skonštruovať tak úžasnú stabilizáciu obrazu, aby sa toto dalo uskutočniť. 

Keď už ideš do akcie, berieš si so sebou vždy len jeden fotoaparát alebo aj viac?

Keď som napríklad fotografoval v ZOO, mal som so sebou tri foťáky. Nikon 5D, Olympus a Fuji. Hovoril som si, že najlepšie fototgrafie budú z Nikona, ale boli najhoršie. Fotil som totiž v tropikáriu v úplnej tme z ruky nejaké dva operence sediace na siluete stromu. Nikon mi zle zaostril, lebo nič nevidel, nevedel, kde sú oči. Plus som musel použiť ISO 6400 a to už bolo naozaj riadne „zašumené“ . Olympus hneď zosilil signál v hľadáčiku, takže som videl, čo som fotil, zaostril som na oko a s ISOm 1250 bola fotka ostrejšia a menej zašumená ako z Nikonu.

To sú skvelé informácie, hlavne pre tých fotografov, ktorí sú fixovaní na jednu jedinú značku fotoaparátu a nezamyslia sa, že nejaká iná by sa im mohla možno hodiť viac. 

Ja mám tú výhodu, že mi dávajú techniku zadarmo na testovanie a môžem si to všetko odskúšať a nechať si to, čo pre mňa funguje. 

Stretla som veľa fotografov, ktorí mali celú svoju kariéru jednu značku a nedali na ňu dopustiť.

Na ephoto mám pod článkami mnoho komentárov, kde mi píšu fotografi, ktorí celý život fotia len jednou značkou – nemajú ale žiadnu skúsenosť s inými. A práve pri značkách ako je Fuji, Panasonic a Olympus je dôležité si ich vyskúšať.

Ako je to s objektívmi? Často sa stretávam s otázkou, aký objektív si ľudia majú kúpiť. Platí to, že čím je drahší, tak tým je lepší? 

Vždy treba hodnotiť konkrétny objektív.

Toto tvrdenie neplatí. Tu neexistuje, že daná značka je zárukou niečoho. Ani „L-kové sklo“ nie je záruka. Vždy treba hodnotiť konkrétny objektív. Dokonca môže byť rozdiel v konkrétnom kuse. Takže cena nie je záruka.

A dá sa nejako všeobecne poradiť ľuďom, podľa čoho si majú vybrať objektív? 

Sú objektívy odporúčané pre konkrétne žánre. Na to mám na ephoto mnoho článkov. Začíname fotiť krajinu, začíname fotiť portrét, makro atď.. Tam sú nejaké všeobecné rady, aký objektív sa najčastejšie používa. Dnes nie je problém na internete nájsť milión informácií. Ku každej mojej recenzii si navyše každý môže pozrieť väčšinou okolo 100 fotiek v plnom rozlíšení, preskúmať si ich od rohu po roh a zistiť, či je to také, ako si predstavujú. A posúdiť, či je to taká technická kvalita, akú potrebujú. Ale ja hovorím, že sú dve veci, ktoré rozhodujú o vhodnosti objektívu: po 1. jedna vec je táto technická stránka, tá sa dá posúdiť podľa parametrov a potom po 2. je dôležité, či je ten objektív kompatibilný s fotografovým videním. 

Stalo sa ti niekedy, že si bol s drahým objektívom vyslovene nespokojný?

Mal som kopec drahých objektívov, aj tých najlepších, párkrát som s nimi cvakol a išli preč. Jednoducho som s nimi nevedel fotiť. Nepasovali mi.  Alebo mi niekto povie, že tá 35, to musíš mať. Vyskúšal som a tiež išla preč. Tak to je! Sú veci, ktoré sú neprenosné. Konkrétny človek si to musí vyskúšať. Často je to o tom, že sa ľudia hrnú za najdrahšími objektívmi. A pritom lacnejší objektív môže byť po optickej stránke rovnako dobrý alebo aj lepší. 

Vedel by si opísať nejaký konkrétny príklad pre lepšiu predstavu? 

Taký typický príklad je „50- tka“ . Existuje 1.8 a 1.4. A každý, sa ma pýta,  ktorý si má kúpiť? Tá 1.8 stojí 200 eur a tá 1.4 stojí 500. Poviem im na to, že tá 1.8 je rovnako dobrá ako tá 1.4, ale kúp si tú 1.4. Prečo? No aby si vedel, že ti stačila tá 1.8, inak by ti to stále vŕtalo v hlave a nedalo by ti to pokoj. Kým si tú 1.4 nekúpiš a nezistíš, že 1.8 je tiež dobrá a stojí menej, bude ťa to zožierať. A to je vec, ktorá tak jednoducho je a človek si ju musí zažiť. 

Bolo to tak aj u teba? 

Áno, bolo. Boli objektívy, ktoré som kupoval drahé. Potom som prešiel na lacnejšie. Ja hovorím, že hlavná vec je, že každá tá technická vec by nemala človeka brzdiť. Keď niekto začína fotiť portréty a už vidí, že mu to ide, tak investuje do lepšej výbavy. Jednoducho, keď niekto nevie fotiť, tak si môže kúpiť hocičo a nepomôže mu to. 

Poznáš nejaké konkrétne príklady?

Aktuálne najznámejšia fotografka Mária Máro začínala digitálnou Minoltou a na tom mala starú „50- tku“ 1.8. Jej prvé najznámejšie portréty vznikli práve s touto výbavou. Lebo s tým vedela perfektne robiť. Jej to stačilo a fungovalo to. Na nej bolo vidno, že nepotrebuje drahú výbavu na to, aby bola úspešná. 

Všetkým fotografom sa občas stáva, že sa im nechce fotiť. Kedy na teba prichádzajú také chvíle a či vôbec niekedy prichádzajú. 

Jasné, že sa to stáva, ale ja som nikdy nemal úplnú krízu, že napríklad mesiac nechcem vidieť foťák. To sa mi nestalo. Niekedy sa idem prejsť a urobím tri fotky inokedy je to 500. Tým, že musím stále niečo vymýšľať, musím byť kreatívny, tak ma to aj núti fotiť, či chcem či nechcem a niekedy je to taký zážitok, že to obnoví to nadšenie. 

Čo ťa za posledné obdobie nadchlo najviac? 

Najviac moje nadšenie obnovili „bezzrkadlovky“ . Lebo pri zrkadlovkách som dosiahol vrchol. 

Mal som najlepší Nikon, najlepšie sklá a zistil som, že je to drina. Zrkadlovka ukáže každý omyl. Že nie je poriadne zaostrené, nie je poriadne priclonené… Niekedy to ani nejde, niekedy sa pri tom „full frame“ nedá dosiahnuť taká hĺbka ostrosti, jednoducho ten čip je na to príliš veľký. Bola to drina drina drina, pritom ma to má baviť. A potom prišli bezzrkadlovky. Tie prvé boli o ničom. Muselo prejsť pár rokov. Tie prvé som po testovaní rýchlo vracal. A potom zrazu prišli modely tretej generácie. A s tým už sa dalo naozaj krásne fotiť. 

Dalo by sa teda zhrnúť, že keď zrovna nemáš chuť fotiť, aj tak fotiť ideš, ale neurobíš až tak veľa záberov, ale len zopár. 

Áno. Stáva sa mi teraz, že fotím nejakú akciu x-tý krát a zrovna v ten deň nemám na ňu náladu. Často fotím aj rytierov a tým, že som to fotil už veľakrát, viem presne, čo sa bude diať. Takže buď si niečo vymyslím naviac alebo častokrát chodím na takú akciu, pretože potrebujem otestovať fotoaparát alebo objektív. Vtedy si skúšam tých rytierov aj na fotku naaranžovať, rýchlo to nafotím a dovidenia. Oni sú celí šťastní, že ich nafotil Karol Srnec a že budú mať pekné fotky. A pritom ja som sa na tom nejako zvlášť nezabával. 

Čo by si povedal, že robí fotografa lepším fotografom?

Raz som napísal taký jeden článok. Volá sa „Plus jedna“ . Ide o to, že ku každej veci by mal fotograf pridať jednu vec naviac, aby sa odlíšil od priemeru. Kedysi bývali stretnutia „ephoťákov“ , blízko ephota. Tam si sadlo 20 – 30 fotografov a ako tak sedeli, tak cvakali a mne to nedalo, nechápal som, na čo by to bolo dobré. Na čo fotíš toho druhého cez stôl? A on, že a čo mám ako fotiť? Tak vstaň a poď so mnou. Pozri tam je lampa, poďme k nej. Vidíš, čo to chcelo? Tú jednu vec naviac. V tomto prípade vstať od stola, trochu sa rozhliadnuť a prejsť pár krokov, aby vznikol zaujímavý záber.

Aké fotenie ťa baví najviac?

S mojim kamarátom sme kedysi veľa fotili s bleskami. On ich mal dvanásť. Napríklad sme do auta namontovali 6 bleskov, foťák sme dali vpredu na kapotu, on šoféroval a ja som držal diaľkové ovládanie fotoaparátu. Chceli sme v noci chodiť mestom, pod nejakými svetlami a do toho blískať.

Nastavili sme vyšší čas, aby tie svetlá vonku boli rozmazané. Takto sme behali aj po moste Apollo a občas sme tým cvakli, 6 bleskov nás osvetlilo a bola to sranda, lebo autá okolo pribrzďovali, lebo si mysleli, že ich fotia policajti.

Nakoniec sme výslednú foto urobili pri čerpacej stanici, kde sme išli 5 km za hodinu. Chceli sme ale urobiť jednu vec navyše a tak sme naaranžovali scénu, že kamarát bol akože šialený vodič za volantom a ja vystrašený spolujazdec. A to bola tá plus jedna vec.

Alebo sme schovali blesky do dáždnika. A tak vznikol zaujímavý záber, kedy sme počkali, kým pôjde električka a s časom 2,5 sekundy nám spravila krásne rozmazané pozadie a to bola tá plus jedna vec navyše. Ku všetkému sa to dá. A to nemusí byť vždy niečo náročné. Niekedy stačí dať tú fotku čierno – bielu alebo ak chcem fotiť napríklad Slovenské národné divadlo, tak tam nebudem fotiť ako milión iných fotografov uprostred dňa, ale prídem tam večer a odfotím to zo statívu. Aby to bolo inakšie, ako to majú všetci ostatní turisti. 

Čo by si odporučil začínajúcim hobby fotografom, ktorým sa splnila túžba mať v ruke výkonnejšiu mašinu, zrkadlovku a teraz rozmýšľajú čo ďalej.

Základom je, ja tomu hovorím, kŕmenie foťáku. Musia si niečo vybrať a povedať si, tak toto nafotím. Nestačí len mať ten foťák a ísť. Musia si dať nejaký plán alebo cieľ fotenia. Nemusí to byť nič ťažké. Niekedy stačí niečo jednoduché. Keď som chodil na dizajn, tak nám dali za úlohu fotiť kľučky. Tak som behal po meste a fotil všetky tie staré kľučky „kade- tade“ po bránach. Kľudne to teda môže byť fotografický projekt kľučky. Moj kamarát fotí po svete poštové schránky. Ja som fotil čísla od 1do 99, to bol môj projekt. 

Čiže je potrebné, aby si začínajúci fotograf určil nejaký svoj foto projekt a potom urobil čo najlepšie zábery.

Áno, povedať si napríklad, že urobím nočný záber alebo pôjdem na nejakú akciu. Mne je ľúto, že fotografi nevyužívajú skvelé foto príležitosti. Na ephoto vychádzajú aj nejaké typy. Napríklad na akcii vo Vrakuni, kde je neskutočne zaujímavá stredoveká atmosféra, plno rytierov a zaujímavých zbraní. No a koľko tam vidím fotografov. Maximálne dvoch až troch, namiesto dvadsiatich. 

A potom, čo je dobrá vec je pridať sa do partie. To funguje, lebo sa ľudia navzájom ťahajú. Raz som napísal taký článok a tam som to prirovnával k posilňovni. Keď človek chodí do posilňovne sám, tak pokiaľ nemá motiváciu ako Schwarzenegger, ktorý sa dokázal vyhecovať, tak potom je to také pochabé. Ale keď už sú tam dvaja, tak hneď si poprikladajú z každej strany po dve kilá a kričia ešte dve dáš a poď poď… 

Ja mám tiež takú partiu s kolegami z redakcie a z workshopov, ktoré sme organizovali z ephoto. Teraz sme boli v Toskánsku, chodíme aj na Neusiedlersee… Každý z nás niečo ovláda a za prvé navzájom sa nútime niekam ísť za druhé vždy je tam niekto skúsenejší, niekto menej skúsený. A navzájom sa učíme. Častokrát to funguje výborne. 

Ako môže znalosť úpravy fotografií ovplyvniť samotné fotenie?

Moja kamarátka teraz prišla z Nepálu s 2500 fotografiami a zavolala mi, či by som jej nepomohol, trochu to pretriediť. Ako sme začali selektovať fotografie, tie, čo som chcel nechať, ona chcela vyhodiť a nerozumela, prečo ja ich chcem nechať. Nevidela ten potenciál fotografie, lebo si neuvedomovala, že fotka nie je len o tom ju odfotiť, ale aj o tom ju upraviť.

Je to nutná vec. Ja upravujem fotografie tak, že pokiaľ mi trvá upravovať fotku viac ako jednu minútu, tak tá fotka je zlá. Ľudia o tomto nemajú predstavu, oni často nevidia potenciál.

Začiatočník vidí len to, čo vidí pred sebou. Skúsený fotograf vidí to, aká bude fotka, keď bude hotová.

Začiatočník vidí len to, čo vidí pred sebou. Skúsený fotograf vidí to, aká bude fotka, keď bude hotová. Čiže ja, keď sa pozriem na foto pred úpravou, tak si viem predstaviť, čo je ešte možné z nej vytiahnuť. Aby tá moja kamarátka videla, čo mám na mysli, musel som sa vrátiť späť a začať jej tie fotky upravovať, aby aj ona videla ich plný potenciál. 

Keby sa chcel niekto rýchlo zlepšiť, akú cestu by si mu ukázal? 

Výborná vec je špecializácia. Jednoducho sa špecializovať na jednu vec. Ja som univerzálny fotograf a nie som dobrý v ničom. Dosiahol som nejakú úroveň, že sa nemusím hanbiť. Nie som špička v žiadnom špeciálnom smere. Ako šéfredaktor musím byť univerzálny, ale sú ľudia, ktorí sa špecializujú a veľmi rýchlo akcelerujú, lebo skúšajú len tú jednu vec. 

Karol, ďakujem ti za rozhovor a teším sa na ďalšie stretnutie.

Simona Chicevič
„Som nadšená fotografka a pomôžem vám skamarátiť sa s vašou zrkadlovkou.“ Môj príbeh si prečítate tu>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.